Ortopéda som ako dieťa navštívila raz. Mala som dvanásť rokov a moja pravá noha mala problém. Kosť, ktorá sa nachádza uprostred vonkajšej hrany chodidla (prejdite si prstami po vonkajšom okraji svojho chodidla, na polceste medzi malíčkom a pätou ju nájdete), začala rásť a bolieť. Mama ma vzala k ortopédovi. Ten sa na nohu pozrel a bez väčsieho skúmania či vypytovania mrazivo vyhlásil: „Oddlabnúť.“ Mama asi nabrala nepekný výraz tváre, pretože sestrička okamžite začala situáciu zachraňovať. „Nebojte sa, to je len taká malá operácia. Dlátom jej z kosti trošku odseknú.“ Ešteže ja som bola chápaním mimo celej diskusie a nedošlo mi, že sa vlastne bavia o MOJEJ nohe. Mama zabľabotala čosi o tom, že si to musí rozmyslieť a ordináciu sme okamžite opustili. V hlave sa jej premietla situácia s jej otcom, ktorý podstúpil operáciu vbočeného palca a ktorá mu okrem ďalšieho trápenia a bolesti nič nedala. A tak sme v tichu kráčali na autobusovú zastávku. Čakajúc na autobus sa k nám pridala mamina známa z vedľajšej dediny a mama jej smutne porozprávala, že nevie, čo má robiť, a že sekanie nôh dlátom dieťaťu sa jej zdá divné. Vtom vyšla z úst našej známej netušená pravda: „Marienka, a nenosí Janka náhodou dreváky? Môj muž mal ten istý problém, dreváky mu okrajom tlačili na tú kosť a keď ich prestal nosiť, všetko sa napravilo.“ Po príchode domov leteli dreváky, moja obľúbená obuv a hit toho leta, do popolnice. O pár týždňov bola noha v poriadku. Niekedy je babská rada lepšia ako návšteva u ortopéda.